Skutočne hľadáme riešenie?

 Že sme na spodku rebríčka v čistení odpadovej vody najmä z domácností si už všimli aj v centrále EÚ.

Nepomohli miliardové dotácie na budovanie kanalizácií v aglomeráciách, pripojenie obyvateľov stúplo len o niekoľko %.  Nájsť riešenie nebude ľahké, pretože sa používajú opakovane rovnaké prostriedky. 

Niekto pred x rokmi vytvoril Vodný plán Slovenska, ten sa opisuje už 20 rokov , zmeny sú minimálne. Plán by mal navrhovať keď už nie riešenie, aspoň koncepciu alebo akým smerom sa bude koncepcia riadiť.  Zatiaľ sú to klasické riešenia, od ktorých už iné štáty ustupujú.

Ako by sa to dalo zmeniť?

Zmena myslenia úradníkov. 

     Je to najťažšia časť, dokonca ťažšia ako získanie financií.

Posledné vyjadrenie z okresu na východe Slovenska: Nepovolíme Vám žiadnu ČOV ani koreňovú ani motorovú, lebo v dedine nemáte potok. 

     Štátni zamestnanci sú poväčšine na svojich postoch dlhšie, sú preťažení agendou a na sledovanie vývoja vo svete im nezostáva čas.  Ukážkou je SVP, (Slovenský vodohodpodársky podnik), ktorý poverilo MŽP SR starostlivosťou o zachovanie čistoty povrchových a spodných vôd.  Tak im pribudlo nielen sledovanie povolení výpustov do tokov, ale aj posudzovanie vyústenia do vsaku. Úradník s bežnou kvalifikáciou tak dáva zamietavé stanovisko k práci odborne spôsobilého geológa a autorizovaného inžiniera. 

Pozitívne vyjadrenia vraj vydávajú najmä po hrozbe právnych krokov.

   Riešenie: školenie úradníkov, dopľňanie vzdelania. Školenia sa robili aj doteraz, ale prednášali nekvalifikovaní ľudia, ktorí to mali ako prilepšenie k platu. 

Financie.

    Vývoz žúmp po postrašení o pokutách  zdražel a pohybuje sa v sume od 50-150.- € za vývoz. Keby som sa držal štatistiky, treba vyvážať  viac ako 500 tis. žúmp priemerne 10x do roka pri    70 € to predstavuje35 mil. € za rok. To sú prostriedky, ktoré ale nič nezmenili na jestvujúcom stave, naviac ani sa nespotrebujú, pretože na Slovensku nie sú ČOV na ktoré by sa to dalo žumpové vody vyvážať.

     Takže iné riešenie . 

     Jednou možnosťou je budovanie  individuálne,  malé  domové ČOV . 

Za príklad si zoberieme obec s 300 EO, 100 domov a teda ČOV. Stavba priemernej ČOV stojí cca 3000 €, to je náklad 300 tis. €, za to sa dá postaviť spoločná ČOV. Zo spločenského hľadiska  je zaujímavý  aj záber pôdy, pri domových  KČOV je to záber  2500 m2,  pri   spoločnej by stačilo  1500 m2.  

Zostáva problém kanalizácie, to sú ďaľšie náklady , v niektorých obciach by bolo možné použiť tlakovú kanalizáciu, pri tomto spôsobe odvádzania splaškových vôd je investičný náklad nižší.

Všetko je teraz zaškatulkované, aby dolu nemohli kradnúť, robí sa verejné obstarávanie, domáci nemajú šancu konkurovať veľkým firmám, ani odborne, ani po administratívnej  stránke.  Pritom jednoduchú stavbu obecnej koreňovej ČOV zvládne skúsenejší stavebný technik a bagrista, odborné  práce dodá  špecializovaná certifikovaná firma. 

Postupnosť riešenia sa dá využiť v opačnom slede ako sa riešila sanitácia v minulosti. Vybudovala sa kanalizácia a roky sa čakalo na vybudovanie ČOV.  Pri opačnom slede udalostí sa KČOV dá využívať hneď , vývoz sa skráti z desiatok km na jednociferné číslo .  

              Ale aj tu sú úskalia. 

• Nie každá obec má pozemky na mechanicko biologickú alebo koreňovú  ČOV.    
• Nebude dostatok projektantov.
• nebude dostatk odborných firiem
• nebudú odborne spôsobilé osoby na vedenie prevádzky  ČOV          

Tieto úlohy je potrebné riešiť alebo v predstihu alebo aspoň súbežne, aj keď vychovať odborne zdatných pracovníkov v agentúrach  za semester nebude  jednoduché.